Verte, či neverte, ale takto mi to starý otec rozprávali, že na mieste, kde dnes Kláštor pod Znievom v Turci leží, ešte predtým ako na skalnom výbežku hrad povstal, žil starý sedliak a dvaja jeho synovia. Keď prvorodený Ján od otca grunt prevzal a oženil sa, mladší Martin, ktorý sa po celé dni len po lesoch túlal, divú zver pozoroval a rôzne bylinky zbieral, z ktorých všakovaké olejčeky a mastičky tvoril, po dovŕšení 20 liet do šíreho sveta sa schystal – „ Vyberiem sa ja šťastie oprobovať“, povedal. A tak sa aj stalo.
Blúdil svetom, rok, dva, tri … až dorazil k tmavej hore na miesto, kde si na oblohe slnko a mesiac ruky podávali. Tu sa rozhodol prenocovať. Z čečiny si lôžko pripravil, z kapsy proviant vybral a zamyslene takto si povedal – „Ej Martin, Martin, z domu si roky preč, kusisko sveta si opáčil, veľa sa toho naučil, veľa dobrého aj zlého prestál, ale šťastie, šťastie si verabohu ešte nestretol“.
Tu sa odrazu slabý vetrík zdvihol a neznáma jemná vôňa opojila jeho zmysly. Znenazdajky sa pred ním zjavil veľký vlk, od ktorého sa tá opojná vôňa vinula. Jeho srsť žiarila červenohnedým sfarbením, ktorá sa pri slnečných lúčoch na zlatú a pri svite mesiaca na žltkastú farbu menila. Múdrymi očami na neho hľadí a skrvavenú labu pred neho otŕča. Len chvíľku trvalo, kým sa Martin spamätal – „Prišiel si akurátne braček“ a už hojivým, rozmarínovým a borievkovým olejom vlka lieči, chutnou slaninkou ponúka, z čutory do dlane vodu na pitie dáva. Kým sa im spánok na viečka bral, vlk už chvostom vrtí a Martin s úsmevom v srsti mu íska, tak sa oni zbratali. Keď im slnečný jas oči otvoril, vydali sa spoločne na cestu. Uzdravený vlk rezko viedol Martina hustým lesom, vlčími chodníkmi ho šikoval. Netrvalo dlho a vyšli na malú čistinku, za ktorou sa do diaľav trblietala hladina priezračného jazera z množstvom pestrofarebných rýb a plávajúcich kačiek. V jeho strede vyčnieval veličizný fialkavo – modrý ostrov. „ Ej, bisťu svetu, aká krása nevídaná“ – začudoval sa Martin, no ešte viac ho udivilo, keď vlk vošiel do vody a k tomu ostrovu plával. Dlho veru nelenil a pustil sa za ním. Bol výborný plavec a vodu mal od detstva rád, veď rybník mali pár krokov za humnom. Čím bližšie k ostrovu plávali, tým jasnejšie a ostrejšie bolo znať – najprv fialkasté lúky a potom celé nekonečné lány obsiate státisícmi malých bledofialových kvietkov. Nad celým ostrovom sa všetkými smermi šírila jemná horkastá vôňa. „Šafran“ – potešil sa ohúrený Martin, ktorý z ciest po svete poznal túto nádhernú a liečivú rastlinku s voňavým kvetom. Poznal aj spôsob výroby šafranového korenia, vedel aké je vzácne a žiadané, ale v takomto náramnom množstve ho nikdy predtým nevidel. Roky v cudzích krajinách rozmanité hojivé olejčeky a masti predával, ktoré z rôznych liečivých rastlín a plodov vyrábal, ľudí aj zvieratá liečil. „Šafran“ – radostne skríkol a vlk k nemu ihneď pribehol. „Áno, Šafran, to je akurátne meno pre teba“ – ťukol si Martin po čele a vlk, akoby na znak súhlasu ho cez líce oblizol a blažene sa v šafranovej perine vyváľal. A vtedy sa, akoby šibnutím čarovného prútika, opäť jeho hustá srsť tou neobyčajnou opojnou vôňou rozvoňala a nevšednou farbou rozžiarila.
Na ostrove zotrvali, až kým Martin posledný kvietok neodtrhol a za veľké vrece šafranového korenia nenasušil. Spoločne tam lovili, ryby chytali, svoj poklad „červené zlato“ strážili, radovánkami a plávaním svoje priateľstvo utužovali a keď nastal čas, na cestu domov pospolu sa vydali. Vzácne korenie, ktoré ľudia aj ako kráľovské volali, za zlato a drahé kamene vo veľkom meste vymenili, drahocenné šafranové hľuzy vo vzácnych truhliciach pod zámkom uschovali.
Bolo že to radosti, keď sa na prahu gruntu, doma Martin ukázal a so všetkými sa srdečne zvítal. Otca zaopatril, dlhy splatil, o brata a celú jeho rodinu sa postaral. Kúpil pôdu, nechal si postaviť kúriu, oženil sa a keď nastal ten správny čas zasadil šafran. A tomu sa v Turci darilo. Prekvital a z roka na rok sa vo väčšom pestoval. „Predsa som len v tom šírom svete šťastie našiel, že Šafran“ – často s úsmevom Martin poznamenal, keď deťom príbehy z ciest vyprával, ískajúc svojho verného starého priateľa, ktorý ho vždy a všade, na každom jeho kroku sprevádzal. Tak sa v Turci šafran objavil a možnože aj inak, ktohovie …?
Autor: Brani HAKEL
