Ráno ma prebudil vtačí chorál a niekde v diaľke nieslo sa, akoby v ozvene, pískanie lokomotívy s pravidelným dunením kolies prechádzajúceho vlaku. So zatvorenými očami som si vychutnával chvíľku, že ma nikto a nič nesúri z postele. Hurááá, začali letné prázdniny – potešil som sa a zaškeril. Ešte včera som sa potil v škole a dnes – poriadne som si zívol – dnes ma čaká zaslúžený prvý deň voľna. Volajú ma Brani, Branko, ale aj Braňo, Branislav, podľa momentálnej situácie, nálady, či môjho správania. Najčastejšie však Brani. S vyznamenaním som absolvoval šiesty ročník v ZDŠ na Pionierskej ulici vo Vrútkach, v triede VI. A. Som plavec, mám 12 preč a vysvedčenie v suchu, v najspodnejšom šuflíku môjho písacieho stola. Škola má na dva mesiace červenú a na mňa už čaká, brigádami na letnú sezónu pripravená plaváreň, so všetkými výhodami, ale aj povinnosťami člena plaveckého oddielu
TJ Lokomotíva Vrútky. Ujinko Vojtek nám raz po tréningu rozprával, že vo Vrútkach sa v lete kedysi plávalo na prírodnom kúpalisku v rieke Váh. Brrrrrr, tá voda musela byť poriadne studená – pomyslel som si a až ma striaslo pod vyhriatym paplónom. Vraj sa tam pravidelne schádzala mládež a pod vedením Jožka Víziho, ale aj ďalších, učili sa plávať, ba aj pretekať – od kríčka ku kríčku, alebo len tak šantili a snívali o vlastnej plavárni, po vzore blízkych Štubnianskych Teplíc. Od túžby ku skutočnosti však bolo ďaleko, preďaleko … Dosť bolo leňošenia! – prerušil som myšlienky, otvoril oči a vyskočil ako pružina z postele. Rýchly kuk z okna – nebo belasé, bez obláčika a slnkom ožiarená Kľačianska Magura, proste pohľad pre bohov. Pousmial som sa – leto ako sa patrí. Naši sú v práci a sestrička Ivetka v kuchyni isto vyvára. Odvtedy čo bola na brigáde v Zochovej chate, u tety Róžiky a uja Tomáša, kde sa naučila variť rôzne dobroty a ako sama prízvukuje „špeciality miestnej kuchyne“, je na nezastavenie. Po rannej hygiene a náležitom vyletnení – tielko, trenírky, šľapky, vyrazil som za jasným cieľom.
Pri dverách ma však zastavila Ivetka. Je síce len o tri roky staršia, ale ako čerstvo prijatá gymnazistka mi dávala pocítiť, kto má navrch. „Kamže, kam braček?“ – spýtala sa prísne a poopravila si čistú zásteru. Blonďavé vlasy mala vyčesané do copu a podozrievavo na mňa pozerala veľkými bledomodrými očami. Úplný opak mňa. Keď som bol malý a hneval ju vravievala, že ma cigáni vytratili z voza. „Idem polievať záhradu a potom …“ – nestihol som dopovedať.
„A čo raňajky? Bol si vonku s Ajkem? Upratal si už svoju časť bytu?“ – zavalila ma otázkami a ľavou rukou naznačovala otočku. Len pre vysvetlenie, Ajke je náš pudlík, psíček – miláčik rodiny a rodičia nám počas prázdnin rozdelili domáce úlohy a práce, vraj – „čo sa za mladi naučíte …“ , nie je treba pokračovať, že?
Zvrtol som sa na päte, nemalo význam protirečiť staršej sestre, tak som len zadudral – „na plaváreň, plávať som chcel ísť …“.
Záhrada
Pokračovanie …
Autor: Brani HAKEL
