Táto historka sa naozaj stala a je pravdivá. Udiala sa v polovici minulého storočia, uprostred leta, po extrémne horúcom dni a týždni. Nespomínam si už, kto konkrétne prišiel s tým nápadom – prejsť úplne nahý z plavárne, až na korzo v centre Vrútok. Viem len, že to bolo jedno z mnohých huncútstiev starších plavcov, chalanov cca 18 – 20 ročných, ktorí sa tým chceli „zapáčiť“ dievčatám na plavárni. A verte či nie, ono to vždy fungovalo…
Postupne sa prihlásilo sedem odvážlivcov, najväčších oddielových beťárov a nápad prerástol v „serióznu“ stávku. Celé sa to spískalo, dnes už prestavanej drevenej chajde, vtedajšej klubovni, dodnes označenej nápisom – pozdravom „VODE ZDAR“ a to aj za našej účasti, v tom čase mladších plavcov plaveckého oddielu TJ Lokomotíva Vrútky. Tisli sme sa a chechotali, celí spotení, čupiac na drevených trámoch pri strope slnkom prehriatej miestnosti. Nesmiem zabudnúť ešte spomenúť, že na celý priebeh stávky a jej regulárnosť dohliadala naša plavárenská polícia. Boli to naši najostrieľanejší „starí“ plavci, ktorí v tom čase na plavárni vykonávali práce dnešných plavčíkov. Na hlavách nosili štýlové slamené klobúky, na ktorých mali na čelnej strane fixkou namaľované dve veľké písmená PP, v skratke „skrátka“ plavárenská polícia.
Po rôznych srandách, vtipných, či menej vtipných poznámkach a návrhoch sa nakoniec vymedzila presná trasa, po ktorej mali „stávkari“ prejsť a aj akým spôsobom. Štart bol situovaný na plaváreň, z už spomínanej klubovni, kde si mali odložiť všetky svoje veci „do úschovy“. Presnejšie plavky, šľapky, uterák, kľúče a ak, tak aj tielko, v tom teple totiž nikto viac na sebe a so sebou nikdy nemal. Ničím iným, len rukami bolo, po rôznych diskusiách, povolené zakrývať si, či „utajovať“ svoje intímne – chúlostivé partie nahého tela. Vyjsť z plavárne mali okolo pokladne, tam slušne pozdraviť pani pokladníčku a po chodníku prechádzkovým krokom prejsť popri Lesnej ulici, dole Čachovským radom, okolo kostola, cez most, do cieľa, na korzo. Víťazom sa stane ten, kto si tam ako prvý natiahne plavky, ktoré mu tam donesieme.
Punktum – všetko bolo teda dohodnuté, do detailov vymyslené. Rozišli sme sa s tým, že na druhý deň podvečer, po tréningu, to celé vypukne. Cestou domov, pomedzi rozkvitnuté voňavé záhrady, sme rozoberali možné varianty „stávky“ a náš smiech a veselý džavot znel hádam celými Vrútkami…
V predmetný deň – D nám všetko ubiehalo akosi rýchlejšie. Povinnosti sme zvládali ľavou zadnou a aj plavecký tréning, v obligátne studenej vode, sa nám javil kratší a zábavnejší. Tesne pred štartom „stávky“ vládla na plavárni neopakovateľná atmosféra. Všetci sa na seba usmievali, sem tam na seba dokonca aj sprisahanecky žmurkli a čo bolo nevídané, na plavárni sa to hemžilo prevažne dievčenským osadenstvom. Správa uvidieť „naháčov“ sa Vrútkami šírila ako tsunami. „Takúto možnosť si veru nenecháme ujsť“ – dali sa počuť. Boli snáď všade. Postávali pri bazéne, opierali sa nenápadne o zábradlie, ležali na dekách… chichúňali sa, navzájom si šepotali, zvedavo pokukovali a prstom ukazovali k chajde. Netrpezlivo vyčkávali, bajzom – dokopy ich tam mohlo byť, s našimi plavkyňami, hádam aj sto. Tréneri sa pre zmenu z celkom pochopiteľných dôvodov tvárili, že o žiadnej stávke nevedia a o ničom ani netušia. Podvečer atmosféra gradovala…
Zrazu sa s buchotom otvorili dvere na ktoré sa, s rôznym stupňom záujmu, upierali pohľady takmer celého osadenstva plavárne. Z chajdy vyšli chalani a „čuduj sa svete“ v plavkách a klobúkoch PP… na plavárni to sklamaním zašumelo. „A to má byť všetko?“ – zaznelo odkiaľsi zozadu, piskľavým tenkým hlasom, čo vyvolalo všeobecnú veselosť a smiech. Zrazu zaznel tichý tleskot rúk, ktorý prerástol v silný aplauz a skandovanie – „ CIKY-CAKY-CIKY-CAK, HEJ, HEJ,HEJ“! Bol to „bojový“ pokrik Vrútockých plavcov, ktorý bežne používali pri povzbudzovaní. Skandovali prevažne plavkyne, ktoré sa tak snažili svojim tímovým kolegom dodať odvahu. A skutočne, ono to zabralo… vo dverách chajdy sa postupne začali objavovať vyšportovaní, do hneda opálení mládenci oblečení na „Adama“. Zaburácal potlesk a následne mišmaš ujúkania a rôznych pokrikov. Jeden biely zadok za druhým mizol za bránou plavárne… a potom? Potom, to už išlo galopom. Prvý „odvážlivec“ to otočil tesne za pokladňou a trielil späť do chajdy… pani pokladníčka, korpulentná dáma, ktorá asi ako jediná nevedela čo sa deje, s vyvalenými očami a groteskným výrazom v tvári, s úklonom odpovedala na slušné pozdravy „naháčov“. Druhí dvaja to vzdali niekde pri Lesnej ulici a ďalší traja postupne na Čachovskom rade v miestach, kde pôvodne sídlil obuvník. Zo záhrad a z okien domov zvedavo pokukovali miestni. Jedni sa chápavo usmievali a druhí len neveriaco pokyvovali hlavami. „No takééé dačo“ … „Videli ste to susedka ?“, či „Toto tu ešte nebolo“ – bolo počuť ulicou, po ktorej sa po obidvoch stranách tlačil húf zvedavcov…
Posledný, ten najodvážnejší, či možno najmenej hanblivejší, mal už kostol na dohľad, keď tu sa zrazu prudko spätil, vypleštil oči a zbledol ako krieda, krvi by ste sa mu nedorezali. Z kostola, kde práve skončila svätá omša, uvidel vychádzať medzi inými, aj pána farára a susedov, potenciálnych svokrovcov. Doslova sa skrútil, zalapal po dychu a ako splašený zajac, čo mu sily stačili upaľoval späť na plaváreň…
Takže, ako to všetko dopadlo? Nuž, vo všetkej počestnosti a bez akýchkoľvek následkov. Celé leto a možnože aj to druhé boli naši „stávkari“ stredobodom záujmu najobletovanejších dievčat na plavárni. Časom sa na všetko zabudlo. Zámerne som nikoho nemenoval, veď ak to sami uznajú za vhodné, ohlásia sa. Odvtedy sa už žiadna takáto „stávka“, či jej podobná neudiala a myslím si, že sa už ani neudeje… či?
Historku vyrozprával: Ľubo SÝKORA
Napísal a do príbehu upravil: Brani HAKEL
