Prsia – boli predchodcom všetkých plaveckých spôsobov, ktoré dnes poznáme. V novodobej histórii plávania to boli práve prsia, ktoré sa v 19. storočí v Európe plávali ako jediný plavecký spôsob. Zaujímavé však je, že kým európski plavci (predovšetkým však práve Angličania) sa márne snažili v 19. storočí objaviť nejaký nový, účinnejší a rýchlejší plavecký spôsob ako boli prsia, tak väčšina domorodého obyvateľstva v Amerike, Afrike, či Tichomorí „kraul“ už ovládala. Dokonca podľa rôznych historických nálezov, bol tento spôsob známy aj v staroveku. V súvislosti s prsiami musíme ešte spomenúť, že v Európe sa „kraul“ po prvý krát objavil už v roku 1844, na medzinárodných plaveckých pretekoch v Londýne, kde štartovali plavci, severoamerickí indiáni. Boli podstatne rýchlejší, než ostatní plavci, plávajúci prsiami a najrýchlejší z nich Flying Gull zvíťazil „kraulom“ v pretekoch na 130 stôp (necelých 40m) v čase 0:30,0. Ale indiánski spôsob skôr pobavil, než zaujal. Anglickí plavci aj naďalej uprednostňovali prsia a nový, celkom „neeurópsky“ spôsob nenašiel vtedy medzi nimi nejakého nadšenca, nasledovateľa. Až o niekoľko desiatok rokov neskôr bol prvým úspešným priekopníkom „kraula“ Angličan Arthur Trudgen. Prsia ako samostatná disciplína sa začali plávať na Olympijských hrách v Londýne v roku 1908. Do tej doby sa totiž na pretekoch plávali v disciplíne voľný spôsob a plavci, prsiari boli proti plavcom plávajúcim trudgen a neskôr austrálsky kraul dosť znevýhodnení. Dnes sú prsia, v porovnaní s inými plaveckými spôsobmi, najviac zviazané pravidlami. V roku 1953 boli zrušené tkz. „motýlikove prsia“ – pri ktorých sa ruky pri zábere prenášali nad vodou. V roku 1956 sa však objavila ďalšia anomália, na Olympijských hrách v Melbourne dominovali v prsiarskych disciplínach plavci plávajúci pod vodou. Na 200m prsia zvíťazil „neviditeľný muž“, Japonec Masaru Furukawa, ktorý 75% trate absolvoval pod vodou. Tento spôsob pretekania prinášal nielen zdravotné riziká, ale ani pre divákov nebol príliš atraktívny a preto sa v roku 1957 prijalo pravidlo, ktoré prikazovalo pretekárom neponárať hlavu pri plávaní pod vodu. V roku 1987 bolo toto pravidlo zmiernené. V súčasnosti musí plavec počas jedného celého tempa pretnúť hlavou hladinu vody. To umožňuje používať tkz. vlnivú techniku, ktorá priniesla aj v tomto spôsobe prelomenie minútovej hranice na 100m trati. V 50m bazéne sa to podarilo v roku 2001 ruskému plavcovi Romanovi Sludnovi, ktorý zaplával 100m prsia v čase 0:59,97.
Kraul – jeho prvým úspešným priekopníkom v Európe bol Angličan Arthur Trudgen, ktorý si pri ceste po Južnej Amerike osvojil plavecký spôsob domorodých indiánov. V roku 1873 ho predviedol v Anglicku a začal ho aj učiť. Obidve paže sa u neho striedavo vracali do základnej polohy nad vodou, hlava sa držala v začiatkoch vysoko nad hladinou a pohyb nôh bol „prsiarsky“. Tento spôsob bol výrazne rýchlejší ako prsia a bol nazvaný podľa svojho propagátora – „trudgen“ (čítaj tradžen). O ďalší pokrok v kraule sa zaslúžil taktiež Angličan Frederick Cavill. Ten sa na konci 19.storočia presťahoval s rodinou do Austrálie, kde začal vyučovať plávanie. Pri výlete na Šalamúnove ostrovy si všimol, že domorodci plávajú podobným spôsobom, aký propagoval Trudgen, ale kopú vo vode inak, odlišnou technikou. Kop vychádzal vertikálne z kolien, striedavo zhora, dole. Tento štýl sa preslávil aj ako „austrálsky kraul“. Týmto spôsobom – jeden záber, jeden kop, pričom pohyb, kop vychádzal len z kolenného kĺbu, plával aj austrálsky plavec, ktorý vzbudil veľkú pozornosť na druhých Olympijských hrách v roku 1900 v Paríži, kde zvíťazil na 200m voľný spôsob v čase 2:25,2. Na „austrálsky kraul“ naviazal kraul „americký“. Ten priniesol dnes už klasický šesť – kopový kraul, pri ktorom vertikálny pohyb dolných končatín vychádza z bedrových kĺbov a odtiaľ sa vlnovito prenáša do uvoľnených členkov. Súčasne sa spojila práca paží a dolných končatín, čím sa vytvoril vzájomný rytmus oboch záberových síl. Prvým priekopníkom šesť – dobého kraula bol americký plavec havajského pôvodu Duke Kahanamoku, držiteľ troch zlatých a dvoch strieborných olympijských medailí z rokov 1912 – 1924. Výraznejšie kraulovú techniku vylepšil a zdokonalil americký tréner plávania , ktorý priviedol k závodnému plávaniu Johnnyho Weissmüllera. Vyššia poloha ramien, relaxácia paží počas fázy prenosu, šesť – úderová súhra s veľkým rozsahom kopu dolných končatín. Dýchanie s výdychom do vody umožňovalo plávať kraulom aj na dlhšie vzdialenosti. J. Weissmüller, držiteľ piatich olympijských medailí z rokov 1924 – 1928, 52 násobný Majster USA, vytvoril 67 svetových rekordov a ako prvý plavec na svete prekonal 9. júla 1922 hranicu jednej minúty na 100m voľný spôsob v čase 0:58,6. Údajne nebol v celej svojej plaveckej kariére ani raz porazený. Pre nás známy aj z filmu, ako predstaviteľ Tazana – syn divočiny.
Znak – oficiálne bol uznaný, ako plavecký spôsob, až v roku 1912. Vývoj znaku bol poznamenaný vývojom iných plaveckých spôsobov. Najprv sa plával ako „prsia na chrbte“, pričom obe paže sa súpažne vracali do základnej polohy nad vodou. S nástupom kraulu sa zásadne zmenil aj znak a to nielen striedavým kopom nôh. Prvým mužom, ktorý plával striedavými zábermi paží bol Američan Jamison Handy. Hlavnou postavou modernej histórie plaveckého spôsobu znak bol však Američan Afolf Kiefer. Bol plavcom, ktorý nebol osem rokov, ani na jedných pretekoch, porazený a jeho svetové rekordy vydržali 12 rokov. A. Kiefer bol predstaviteľom znakovej kotúľovej obrátky, ktorá dodnes nesie jeho meno. Aj motýlik sa podpísal na vývoji znaku. Pri plávaní pod vodou sa začal používať delfínový kop, avšak v roku 1989 bola obmedzená vzdialenosť plávaná, po obrátke a štarte pod vodou, na 15m. Hranicu jednej minúty na 100m trati, ako prvý prekonal americký plavec Thompson Mann, v roku 1964, v čase 0:59,6.
Motýlik – je najmladší plavecký spôsob. Vznikol z plaveckého spôsobu prsia. Pri prsiach sa paže a nohy vracajú do základnej polohy pod vodou. To predstavuje prirodzenú bariéru rýchlosti. V roku 1934 prišiel David Armbruster, tréner Univerzity of lowa USA, s novým spôsobom. Obe ruky sa vracali do základnej polohy nad vodou. Tento motýlikový pohyb rúk prinášal zvýšenie rýchlosti, ale zároveň vyžadoval lepšiu kondíciu a bol aj náročnejší na natrénovanie. O rok neskôr Jack Sieg, plavec Univerzity of lowa USA, začal používať nohy ako rybí chvost. Rozvinul pohyb nôh smerom dole a tento kop sa nazval ako delfínový. Ambruster a Sieg skombinovali motýlikový pohyb rúk s týmto pohybom nôh. S dvoma kopmi na jeden záber rúk zaplával Sieg 100yardov za 1:00,2. Motýlik bol považovaný za príliš vyčerpávajúci spôsob, aj keď bol evidentne rýchlejší ako spôsob prsia. Vznikli ale tkz. „motýlikove prsia“, kedy prsiari plávali prsia motýlikovým pohybom rúk a skráteným prsiarskym kopom. Delfínový kop bol naopak v začiatkoch označený ako neregulérny. Až v roku 1950 bol delfínový kop povolený a pravidlami bol uznaný ako nový spôsob zložený z delfínového kopu a motýlikového pohybu rúk. Tento pohyb rúk bol zároveň u plaveckého spôsobu prsia zakázaný. Na Olympijských hrách sa motýlikom po prvý krát pretekalo v roku 1956 v Melbourne. V roku 1958 prekonal plavec USA Lance Larson minútovú hranicu, keď zaplával 100m motýlik v čase 0:59,9. Motýlik sa tak stal po kraule druhým najrýchlejším spôsobom a druhým plaveckým spôsobom, ktorým človek dokázal preplávať 100m trať pod jednu minútu.
